Slnko bolo v polovici svojej dennej cesty, keď predná časť vojenskej družiny Moravanov zastala na vŕšku, aby počkala opozdilcov, ktorí len pomaličky napredovali roztiahnutí v dlhom zástupe. Bolo vidno, že sa neobávajú žiadneho nepriateľa, veď po porážke Pribinu a jeho odchode z Nitry bola krajina v moci Mojmíra I. A tak vyslaná vojenská družina mala už celkom iný cieľ. Bolo treba nájsť vhodné miesto na založenie novej osady Moravanov. Vratislavovi, vodcovi vojenskej družiny, sediac v sedle svojho vraníka sa naskytol z vŕšku nádherný pohľad na krajinu pred ním. Mierne zvlnená, skláňajúca sa na juh do širokého údolia obklopeného nízkymi vŕškami sa mu na prvý pohľad páčila. Od severu na juh tečúce tri potoky, ktoré prezrádzali ich vysokými brezami a košatými vŕbami obrastený brehy, sa akoby v strede údolia vlievali do jedného, dávali tušiť jeho skúsenému zraku, že tam niekde, kde sa spájajú, je to vhodné miesto, o ktorom mu vraveli zvedovia. A ešte niečo tu bolo, čo ho ako skúseného bojovníka fascinovalo. Obranný val tiahnuci sa naprieč krajinou od juhu na sever k horám. Aj keď už bol značne poškodený, predsa by mohol v budúcnosti ešte poslúžiť. Počkajúc i na tých posledných začali pomaly zostupovať do údolia. Jazdci na koňoch, ktorých brzdila pomalá rýchlosť jediného voza v kolóne, na ktorom sa viezla Vratislavova žena Swatava, sa čo nevidieť predsa len ocitli pri cieli svojej cesty. Tu ich už čakali zvedovia Zohor a Vlkina, ktorí spolu s Vratislavom pešky prešli vyhliadnuté miesto. Skutočne je to tak, povedal po obchôdzke zhomaždeným bojovníkom Vratislav. Zo západnej a východnej strany potoky, spájajúce sa dolu na juhu, obrastené trstinou a šáchorom, nás budú dobre chrániť. A od severu postavíme palisádovú hradbu, pred ňu piekopu. No, miesto priam stvorené pre naše zámery. Odsedlať, vypriahnuť kone. Dvaja ich budú strážiť na pastve a ostatní do roboty. A ty, Zohor, pôjdeš naspäť do Nitry Mojmírovi s odkazom, že sme našli vhodné miesto pre novú osadu. Áno, pane, ale čo mu povedať, ako sa bude volať? Vratislav, nečakajúc takú otázku, keďže na meno ešte ani len nepomyslel, po krátkom zaváhaní vyslovil meno, ktoré mu pripomínalo rodnú Moravu. Moravce. Moravce sa bude volať. Večer, keď všetci okrem stráží sedeli pri ohni, Swatava predriekajúc zhomaždením modlitbu Otče náš, ktorú ju naučil pred dvoma rokmi na Mojmírovom dvore kňaz pasovského biskupa, na jej konci ešte dodala:

Pane, buď milostivý Moravciam, nám a našim potomkom.

Nevymaž meno Moravce zo svojej pamäti ani z pamäti ľudu

tejto krajiny.

Amen.